Daňová optimalizácia je legálny spôsob správneho vykázania základu dane. To znamená, že účtovná jednotka musí vedieť aplikovať možnosti, ktoré jej poskytuje zákon o dani z príjmov pre uplatnenie si výdavkov do základu dane.
Zároveň je zásadné uvedomiť si, že dôležité je aj správne vedenie účtovníctva. Zákon o dani z príjmov totiž vychádza z toho, že účtovníctvo je vedené správne (§ 17 ods. 1 zákona o dani z príjmov).
A preto pri uzatváraní roka je potrebné mať doúčtované všetky účtovné prípady bežného roka, keďže zákon o dani z príjmov vychádza prvotne zo správneho vedenia účtovníctva.
Doúčtovanie účtovných prípadov bežného roka jednak súvisí s dodržiavaním časovej a vecnej súvislosti účtovníctva, jednak môžu účtovné operácie vychádzať aj z výsledkov vykonanej inventúry a inventarizácie, vyčísleného základu dane a zaúčtovania dane.
Následne zákon o dani z príjmov upravuje, resp. koriguje pre účely zákona o dani z príjmov správne vyčíslenie základu dane pre účely výpočtu daňovej povinnosti. Toto korigovanie poznáme hlavne ako tzv. pripočítateľné (zvyšujúce základ dane) a odpočítateľné (znižujúce základ dane) položky k základu dane.
Dôvod ich vzniku môže byť rôzny. V zákone o dani z príjmov sú viac-menej upravené od § 17 po § 21a, pričom pri ich uplatňovaní musíme vychádzať aj z iných paragrafov zákona o dani z príjmov, keďže jednotlivé ustanovenia na seba môžu odkazovať, resp. odkazujú aj na osobitné predpisy (osobitné predpisy sú napríklad zákon o účtovníctve, postupy účtovania, Zákonník práce, BOZP atď.). Môže ísť o pripočítateľnú položku, ktorá je podľa zákona o dani z príjmov považovaná za nedaňový výdavok a ktorá je trvalo pripočítateľnou položkou k základu dane, napríklad zmluvné pokuty sú trvalo pripočítateľnou položkou k základu dane podľa § 21 ods. 2 písm. m) zákona o dani z príjmov.
Ďalej sú to pripočítateľné položky na tzv. daňové výdavky, ale zákon o dani z príjmov podmieňuje ich uplatnenie ako daňových nákladov až splnením určitých podmienok, napríklad zaplatením, to znamená, že ako daňové výdavky sa uplatnia, až keď sú zaplatené. Ak budú zaplatené až v nasledujúcom zdaňovacom období, tak až v tom období budú uplatnené ako daňové náklady, a to prostredníctvom daňového priznania ako položka znižujúca základ dane.
Potom máme skupiny pripočítateľných položiek, ktoré vznikajú z dôvodu rozdielnej úpravy v zákone o účtovníctve, resp. v postupoch účtovania, a z dôvodu rozdielnej úpravy v zákone o dani z príjmov, napríklad rezervy uvedené v § 20 zákona o dani z príjmov sú považované za daňové už v čase ich tvorby v účtovníctve a ostatné rezervy uvedené v § 19 postupov účtovania v PÚ, ktoré nie sú vymenované zároveň aj v § 20 zákona o dani z príjmov, sú potom z pohľadu zákona o dani z príjmov v čase ich tvorby považované za nedaňové, čo však neznamená, že sú nedaňové stále, keďže sa stávajú daňovými až v čase ich použitia a vtedy sú položkou znižujúcou základ dane (podmienkou je iba to, aby išlo o daňový výdavok).
Ďalším druhom pripočítateľných položiek, resp. odpočítateľných položiek sú odpisy, t. j. v prípade, ak účtovná jednotka má rozdielne účtovné odpisy a daňové odpisy. Dokonca aj samotné uplatnenie daňových odpisov môže byť limitované zákonnou podmienkou, napríklad pri odpisovaní tzv. luxusných automobilov (§ 17 ods. 34 ZDP) alebo majetku, ktorý sa prenajíma [daňový odpis je limitovaný výškou príjmov z prenájmu tohto majetku – § 19 ods. 3 písm. a) ZDP].
V predkladanom článku sa budeme zaoberať najčastejšími prípadmi (platné znenie pre roky 2018 aj 2019), s ktorými sa účtovná jednotka v praxi stretne, okrem opravných položiek k pohľadávkam a majetku a zásobám, pretože ide o veľmi rozsiahlu oblasť. V rámci daňovej optimalizácie je však vhodné využívať aj tvorbu opravných položiek podľa § 20 zákona o dani z príjmov (opravné položky k pohľadávkam).